Deň 2: Živé Poľsko a slnečná Litva
Nedeľa 17.8 Augustow – Vilnius
Celkom dobre vyspatý vystupujeme 8:03 v Augustowe. Od tohto mestečka moc neočakávam. Podľa Jarových slov je väčšina poľskej ekonomiky totiž koncentrovaná v okolí Warszawy, alebo práve na juhu pri českých a slovenských hraniciach, kde sme boli včera v Bielsko Bialej. 
Sever už je vraj čisto poľnohospodársky. Stanica budovy mu dávala za pravdu. Moc zastarala.
Máme približne 3 hodiny, tak chceme ísť do mesta. Taxikár pred stanicou nám vraví, že je vzdialené 5 kilometrov a ponúka nám, že nás tam zvezie. Nám však stačilo ukázať smer, že dokráčame sami. 5 km bola trochu prehnaná vzdialenosť, ale min. 3 km to bolo. A tak sme sa prešli lesíkov a boli sme u mesta. Bola práve nedeľa ráno a všetci ľudia húfne chodili vo sviatočnom oblečení do kostola. Bolo to naozaj pekné. Vlastne celé mesto bolo pekné, čím viac sme ho objavovali, tým bolo krajšie. V okolí malo niekoľko národných parkov v ktorých žili skutočné zubry. Taktiež bolo v okolí veľké množstvo jazier a rybníkov. Mestečko sa tak stalo akýmsi rekreačným centrom ľudí z celého Poľska a tomu aj zodpovedala jeho výzdoba a služby. V miestnom jazierku sa preháňalo kopa labutí a kačiek, na brehoch boli prichystané člnky a vodné bicykle, dookola samé reštaurácie. Bol tam taký príjemný a uvoľnený pocit, asi ako u nás v Rajeckých Tepliciach. Urobilo to na mňa o to silnejší dojem, že som v severnom Poľsku takýto rozkvet nečakal. Inak miestami už bola cítiť ruská kultúra, ktorá na nás potom v Litve a Lotyšsku dýchala zo všetkých strán. Tuto išlo zatiaľ len o architektúru miestnych domov, 
ktoré boli celé drevené. Ale len niektoré. Naopak v Rusku som pochopil prečo dedina sa povie „derevna“. Tam totiž naozaj všetky domy boli čisto z dreva, ale to už je iná kapitola... (Cestopisy z Ruska tiež na požiadanie pošlem :) Na miestom námestíčku kupuje na nedeľných trhoch pre moju Danku do zbierky drevenú píšťalku za 3 zlotuvky a ideme nazad na stanicu. Jelikož máme ešte dosť času volíme inú cestu, než tú ktorou sme prišli. Pre istotu fotím mapu do foťaku a ideme smerom k miestnemu veľkému jazeru, kúsok od stanice. Stálo to za. Jazero fakt pekné a čisté. Na brehu sa opíjala skupinka 6 mladých ľudí, ktorý tu boli zrejme na prázdninách. O takejto rannej hodine, hneď po čase omši, v Poľsku, bolo to trochu divné.... ale tým, že hovorili rusky mi bolo všetko jasné. V Rusku, tam je totižto všetko možné. Omočili sme nohy vo vode, porobili fotky a išli sme na vlak. Mal nás previesť až do Litovského Šestokaia, odkiaľ nám mal ísť vlak priamo do Vilniusu. 20 minútové meškanie vlaku nás trochu znepokojilo, pretože ak by nám v Šestokaji ušiel prípoj, ďalší by nám išiel až na druhý deň ráno. Našťastie nás vlak počkal. Vystúpili sme z vlaku a hneď na tom istom nástupišti akurát inej koľaji nás čakala naša súprava do Vilniusu. Na tom by nebolo nič zvláštne keby tá druha koľaj nebola o niekoľko centimetrov širšia, ako tá ktorou sme prišli. V Litve totižto, ako v krajine bývalého sovietskeho zväzu sa totiž používa širokorozchodná šírka koľají.
Do Vilniusu prichádzame na čas 17:56. Idem vybrať z bankomatu peniaze a poberáme sa do nášho vyhliadnutého hostela. Hostel som vybral cez internet a to vďaka jeho výbornej cene a výbornej dostupnosti od stanice. Po chvíli už vidíme v oknách reklamu: AKCIA 13,90 € za noc, teraz len 10 €. Presne to je tá cena, to je ten hostel. Na recepcii oprašujem moju angličtinu a chceme sa ubytovať. Majú miesto, super. V 10 miestnej izbe, zaplatíme a... 13,90 euro. Skúšam oponovať, že na internete je písané 10, načo je mi odpovedané, že to už neplatí. Narýchlo konzultujeme s Jarom a rozhodujeme toto nečakané 40 percentné zvýšenie, a nakoniec súhlasíme. Nechce sa nám behať s ruksakmi po Vilniuse a hľadať ubytovanie. Sme vyčerpaný po celodennom cestovaní, koniec koncov ani cena nie je zlá, a hlavne tá dostupnosť ku stanici je nenahraditeľná. Ráno totiž 5:15 vyrážame. Izba je pekná, priestorná, s dobrými dvojposhodovými posteľami, dvoma kúpelkami a len z polovice obsadená. Na to že bol stred sezóny, tak celkom fajn. Kým je svetlo, vyrážame do ulíc hlavného mesta Litvy. Cestou k centru som nemilo prekvapený. Všetko je rozbúrané, rekonštruuje sa. Odporné jak Bratislava. Hlavne jej okolie železničnej stanice. Jakmile, však prechádzame bránou do starého mesta, všetko sa rázom mení. Všetko je už z 
rekonštruované, krásne uličky plné kaviarní a obchodov zo suvenírmi s veľmi príjemnou podvečernou atmosférou. Fotíme pamiatky a vychutnávame si zaslúžený pocit poznania nového mesta. Vilnius bol moje posledné baltické hlavné mesto, ktoré som ešte nenavštívil. Teraz s odstupom času mám svoj osobný rebríček týchto miest podľa toho akú vo mne zanechali stopu: 1. Tallin, 2. Riga, 3. Vilnius. Vilnius však nie je posledný preto, že by nebol pekný, ale preto, že dve vyššie spomenuté mestá sú úplne geniálne. Najmä Tallin (aj odtiaľ mám cestopis). Vo Vilniuse sme si uvedomili, že sme trochu stratený, aspoň čo sa týka nadpisov ceduli a jazyka celkovo. Kým sme boli v Poľsku, tak vzhľadom na podobnosť jazyka sme nemali problém sa orientovať v tom, čo sú potraviny, čo je námestie, čo je stanica, čo je kaviareň, avšak litovština je jazyk úplne, ale úpne odlišný. S jediným jazykom sveta je bratský iba s Lotyštinou, ale to tiež pekne vzdialené. Niektorí litovci mi tvrdili, že je vedecky dokázané, že litovština je najtažší jazyk na svete (ale s rovnakým názorom som sa stretol o čestine v česku, o turečtine v turecku, o fínštine od Fínov, o Ruštine v Rusku....) Taktiež niektorý tvrdia, že Litovština vychádza z Latinčiny, resp. Latinčina je bývalí jazyk Litovcov. Niečo na tom bude, pretože neuvertiľne používanou spoluhláskou v litovskom jazyku je hláska „S“. Takmer v každom slove. Ale nie som jazykovedec, tak túto tému radšej rozoberať nejdem. Prešli sme historickým centrom, potom som uvidel ceduľku s nápisom: „Žalgaris“ a mne hneď bolo jasné, že štadión futbalového klubu Žalgaris Vilnius je nablízku. Každý totiž obľubuje na cestovaní niečo iné. Niekto má rád múzea, niekto pamiatky, iný nočný život, ďalší zasa prírodu. Ja, ako človek čo sem tam navštívi stávkovú kanceláriu, fascinujú ma štadióny a futbalové kluby. Trochu trvalo, kým som presvedčil Jara, aby som mnou ku štadiónu išiel, hlavne keď bol uzamknutý, s nejakým nápisom v Litvoštine, zrejme zákaz vstupu. Však diera v plote mi umožnila dostať sa do bezprostrednej blízkosti a cvaknúť 2 – 3 fotky. Štadión bol vo veľmi zanedbanom stave. Typická socialistická stavba tak zo 60.-70. rokoch s atletickou dráhou. Podobné štadióny môžete nájsť takmer v celom bývalom socialistickom bloku. Už sa začalo stmievať a mne poriadne vyhladlo, tak sme sa vydali smerom nazad do hostela. Cestou nakupujeme v potravinách večeru, raňajky a jedlo na celý ďalší deň a poberáme sa spať. Po náročnom dni sa ložíme spať okolo 22:00, ráno totiž vstávame na moje zvyklosti až neľudsky skoro. Čaká nás zrejme najzaujímavejší deň cesty. Ako som už spomínal neexistuje vlakové spojenie medzi Litvou a Lotyšskom. Dostaneme sa teda na konečnú Litvoskú stanicu Turmantas a potom vieme len, že z 30km vzdialeného Lotyšského Daugavpilsu nám ide posledný vlak do Rigy 17:57. To ako sa tam dostaneme nechávame na náhodu. Situáciu prikorenil aj Google.maps, keď sme z družicového záberu zistili, že v Turmantase končí aj cesta pre motorové vozidla a na Lotyšsku stranu vedie len železničná trať pre nákladné vlaky a nočná ruský expres Kalinigrad – Petrohrad – Moskva. Autobus tým pádom tiež vypadáva z hry a ostáva len spoľah na naše nohy a dobrých ľudí, poprípade autostop. Zaspávame asi okolo 22:30, naši spolubývajúci stále nie su na izbe. Zrejme sú to práve ten typ turistov, ktorých láka nočný život.
Deň 1: Temné Poľsko
Deň 2: Živé Poľsko a slnečná Litva
Deň 3. Litovsko-Lotyšská hranica prekonaná pešibusom
Deň 4: V náručí baltickej metropole
Deň 5: Litovská hrdosť
Deň 6: Návrat plný krásnych pocitov